africká soška Babu, eben, Kilimanjaro

Kilimanjaro
Machame Route, Mweka Gate
"soška Babu"
24 cm, 1,5 kg
Babu je predaný

Kwaheri, Babu!

Masívne ebenové drevo so zachovalou časťou vonkajšieho svetlého dreva a drsnou kôrou
Story k tomuto artefaktu:
Dvadsať rokov dozadu som bol iba vo výške okolo 2.300 m/m. Bol to iba basic camp. Teda približne náš Kriváň. Ďalej som sa nedostal.
„Snehy Kilimandžára“ a „Zelené pahorky africké“ od Ernest Hemingway boli motiváciou, aby som sa pokúsil vyliezť až celkom-celkom navrch a vidieť túto nádhernú krajinu zo šesťtisícovej výšky. Táto strecha svetadielu je majestátna už pri pohľade z jej úpätia. Zo savany Serengeti. Či už zo strany severnej, z Kene, alebo z juhu, z Tanzánie.
Chcel som vziať do rúk ten zázrak prírody: sneh na rovníku.
Chcel som to zažiť skôr, ako to bude nenávratnou minulosťou, ako sa to našim ľudským konaním stratí...
Rozhodol som sa pre „Machame-Route", tiež zvanú ako "Whiskey-Route". Táto nie je tá najľahšia, ale je označovaná ako najkrajšia. Vedie cez rôzne klimatické, vegetačné a aj geologické pásma.
Posledný úsek výstupu začal po „budíčku“ po polnoci. Cieľom je byť na vrchole ešte pred východom slnka. Aby ten zážitok bol aj týmto podkreslený.
Niekde vo výške 6.200 – 6.400 m/m ma fyzika dostala a zažil som to, čo sa nazýva Výšková choroba. Okrem iných príznakov aj moja hlava nechcela slúžiť tak, ako slúžiť mala.
Nejdem to heroizovať.
Následne už opäť v „mojom svete“ som si to premietal a analyzoval.
Viem o všetkom, ako sa to odvíjalo, nahováral som si, že som mal všetko pod kontrolou. Nemal som.
Jediné signály, ktoré z hlavy do pohybového aparátu prechádzali, boli: ešte jeden krok a potom ešte jeden krok atď...
Navštívil som vrchol.
A pozeral sa na všetky svetové strany. A videl som jedno: Afriku.
Neuznávam tie hrdinské samoľúbe vyjadrenia ako: „pokoril som horu“ či „zdolal som horu“...
Namieste sú (podľa mňa) označenia: mal som to šťastie navštíviť výtvor prírody, ktorý je na tejto planéte milióny rokov a určite bude ešte ďalšiu epochu aj po nás, po Homo Sapiens.
Ja som sa necítil ako víťaz, ako pokoriteľ. Ja som bol hosť. Malé mizivé zrnko prachu na časovej línii vývoja Zeme. S pokorou som to prijímal. Aj tá nepríjemnosť s výškovou chorobou patrila k tomu. Bola to daň, ktorú si vrch vyberá za mne danú možnosť: navštíviť ho.
Tento monumentálny svedok geologických procesov mi ukazoval hranice ľudského bytia.
Moji nosiči, „šerpovia“, ako som ich volal, mi po návrate na bázu darovali drevenú sošku.
Nazval som ju „Babu“. Tak ma chlapci na sedemdňovej túre nazývali.

Iné príbehy a iné dekorácie ponúkam v ďalších inzerátoch...

kontakt prosím na mail
tel. č. je fiktívne